Zmeňme sa teraz – aby ľútosť nebola silnejšia ako vďačnosť.

Pred nedávnom som na internete zahliadla citát, ktorý sa ma dotkol a po tom, ako som ho zdieľala, som prišla na to, že nie som sama. Spomínaný citát bol od Anny Frankovej (významnej osobnosti) a znel: „Mŕtvi dostávajú viac kvetov ako živí, pretože ľútosť je silnejšia ako vďačnosť.“ 

Keď som si ho prečítala, začala som premýšľať, kedy naposledy som ocenila svojich blízkych a spomenula som si na prastarú básničku, ktorú som napísala v nemocnici:

„Až keď si chorý,

vieš čo je to zdravie,

až keď si zhrešil,

prosíš o odpúšťanie.

Až keď stratíš blízkych,

vieš, že ti to chýba,

až keď zradíš brata,

hovoríš, bola to chyba.

Až keď stratíš dôveru,

chceš to vrátiť späť,

až keď podvedieš lásku,

vieš, že bola pre teba svet.

Prídeme na to čoskoro, že AŽ je už neskoro?“

Už pred rokmi obletel svet odkaz od opatrovateľky Bronnie Ware, ktorá napísala knihu: Čo pred smrťou najviac ľutujeme. Svoje skúsenosti s prianiami umierajúcich zhrnula do piatich bodov:

1. Kiež by som mal dosť odvahy zostať verný sám sebe a nežiť podľa predstáv iných.

2. Kiež by som tak tvrdo nepracoval.

3. Kiež by som mal dosť odvahy vyjadriť svoje pocity.

4. Kiež by som sa viac stretával so svojimi priateľmi.

5. Kiež by som si dovolil byť šťastný. (Viac o Bronnie na jej stránke http://bronnieware.com/)

Je to silné, veľmi silné.  Na chvíľu strácam slová. Potom si hovorím, nič nie je stratené. Som tu. Môžem prejaviť svoju vďačnosť hneď teraz. Venovať sa ľuďom, ktorí sú pre mňa dôležití a činnostiam,  ktoré mi dávajú zmysel. Žiť tak, aby som neskôr neľutovala. Lebo ľutujeme skôr to, čo sme neurobili, ako to, čo sme urobili…

kej