Žiadna úloha nie je vedľajšia

Niektoré filmy vypínam v polovici a tie výnimočné dokážem pozerať x-krát dokola a stále na ne pozerám s očami na stopkách. Medzi jeden z nich patrí známa trilógia, ktorú som prvýkrát zahliadla ešte ako dieťa. Ako zrejem, aj môj pohľad na túto trilógiu dozrieva. Každý krát v nej uvidím nové posolstvo, ktorému som pred tým nevenovala pozornosť.

Ako to zvyčajne býva, aj v tomto príbehu je hlavný hrdina. Frodo Pytlík, vydávajúci sa na ďalekú a náročnú cestu. Hrdina, ktorého meno sa skloňuje počas celého príbehu. Hrdina, do ktorého nádej vkladá celá Stredozem.

Ja som tentokrát celým príbehom sledovala inú postavu. Spočiatku nenápadnú, no pre mňa fascinujúcu. Postavu, ktorá bola pre mňa svetlejšia, ako samotný hlavný hrdina. Žiadna úloha nie je vedľajšia. Bol to Sam, vďaka ktorému Frodo nikdy nebol sám.

Milan Rúfus povedal, že rozprávky nevznikli pre to, aby deti zaspali, ale aby sa dospelí zobudili. 

Pozrime sa okolo nás. Vidíme Samov, ktorí nás sprevádzajú na našej ceste? Samov, bez ktorých podpory by sme nedokázali splniť naše veľké výzvy? Tých, ktorí vedeli, že naše skúšky za nás vyriešiť nemôžu, no bez slova a pokojne pri nás stáli v tých najtemnejších chvíľach? Títo Samovia, v nás vždy verili a nikdy nezapochybovali o našich schopnostiach a keď sme spadli, podali nám svoju ruku. Možno sme ich aj v našej temnote odohnali, no oni sa nás nevzdali. Väčšinou stoja niekde v úzadí a nepotrebujú zožať potlesk publika. No dnes by som chcela na nich zasvietiť reflektor. Vedia naši Samovia, akú hodnotu pre nás znamenajú?

Veď keby nebolo Sama, tožvie ako by to celé dopadlo…

kej