„Veď ja ti chcem len dobre!“ – ako vieme, čo je pre druhých to najlepšie?

Och, ako ja neznášam, keď mi toto robí! Stará sa mi do života a hovorí mi, čo mám robiť. Veď už predsa nie som malé dieťa! Keď počujem vetu: „to pochopíš, keď budeš staršia“, ježia sa mi všetky chlpy a idem vyletieť z kože!

Aká som len nabrúsená. Potrebujem sa upokojiť. Lebo jej poviem niečo veľmi veľmi nepekné.

Opakujem si v hlave jej vetu „veď ja ti chcem len dobre“ a neladí mi to. Ako môže vedieť, čo je pre mňa najlepšie? Veď sa nespýtala na môj názor! Nie som schopná rozhodovať sa o svojom živote, len preto, že som ešte teen a nevidím svet tak, ako ona?

Áno, áno, chce ma uchrániť. Veď ja viem. Rozumiem, že posledná vec, ktorú chce vidieť je, že budem zranená… Rozumiem, že to nemá práve jednoduché. Deväť mesiacov sa mi láskavo prihovárala a to som bola ešte len v bruchu. Sedávala pri mne v noci, keď som bola chorá. Nezaspala, pokiaľ som večer neprišla domov. Som jej za to vďačná…

No tým, že mi nedovolí rozhodovať sa o svojom živote, mi berie z rúk zodpovednosť. Ako sa to mám potom naučiť? Keď mi nabehne „na konto“ čarovné číslo 18, zrazu to už budem vedieť? Tak to predsa nejde. Týmto spôsobom sa nenaučím znášať následky svojich činov. Vždy si budem môcť povedať, veď rozhodli za mňa iní, ja za to nemôžem… Potrebujem sa vydať na svoju cestu a robiť voľby najlepšie ako viem. Možno padnem na hubu, možno sa zraním. Aj to je súčasť cesty.

Pred nedávnom som bola na prechádzke, strmou cestičkou, až na hrad. Išla predo mnou rodina s dvomi malými chlapcami. Chodník pre nich nebol dostatočne zaujímavý a tak si našli svoju vlastnú cestu, krížom cez kríky, stromy, popadané konáre a hŕbu lístia… Ten menší, asi štvorročný zrazu zastal a začal plakať. Nevedel sa dostať vyššie a kričal na svojich rodičov o pomoc. Tí sa pousmiali a zakričali mu späť: „Póóď Gabko, ty to zvládneš, veríme ti.“ Gabko ešte chvíľu mrnkal, potom sa poobzeral okolo seba, spomenul si ktorou cestou išiel jeho brat a prekážku zdolal. Hovorím si, aký úžasný zážitok mal tento Gabko. Zvládol to sám, no s podporou svojich najbližších…

Mami, ďakujem ti za tvoj dobrý úmysel, no prosím, nerozhoduj za mňa. Diskutuj so mnou o tom, čo chcem urobiť a aké to môže mať následky. Neuchrániš ma pred tým, aby sa ma svet dotkol. No môžeš ma na mojej ceste posilniť, aby som to zvládla. Ďakujem, že si tu pre mňa.

kej