Sme generácia odvážnych činov

Je večer pred voľbami, cestujem z veľkého mesta do malomesta a uvažujem o tom, prečo existujú liberáli aj konzervatívci, prečo sa dokážu niektorí ľudia rešpektovať a ako sa vedia aj celkom cudzí ľudia nenávidieť.

Ako sa to stalo, že 20-roční stoja hrdo za skutkami fašizmu?

Ako sa stalo to, že organizujú 19-roční pochody za lepšiu krajinu.

Kde sa vzalo v ľuďoch toľko odvahy a rôznorodosti?

Hoci je komunizmus už 30 rokov súčasťou minulosti, strach panujúci za dverami veránd je schopný ovplyvňovať dodnes. Hoci mám 27 a vyrástla som už v ,,slobodných“ rokoch, závan vtedajšej rodinnej politiky ma nemíňa. Ak príde na protesty či politické vyhlásenia, ešte vždy zaznie zo starkyných úst: ,,Radšej buď ticho a nikde nič nehovor.“

Vyrástla som v generácii, ktorej rodičia zažívali uvoľnenie režimu, tešili sa z nákupov v Rakúsku a plnými dúškami oslavovali demokraciu. Hrdo si vyštrngali nový svet a to im na zvyšok života postačilo. Nebáli sa postaviť, pomenovať veci nahlas a spoločnosť zmeniť.

Prešlo niekoľko rokov a stojíme tu zas, my 20tnici-30tnici a túžime po dobrodružstve. Túžime podniknúť niečo veľké, hlásať pravdu, zahodiť strach a užívať si slobodu slova, ktorú naši starkí nemohli. Kričíme do sveta a búchame sa do pŕs.

Chceme ukázať, že máme odvahu.

Chceme zmeniť svet tak, aby sme sa v ňom mali lepšie.

Ako si však vybrať prúd, ktorý nás ponesie do  novín, k najvyššiemu počtu zdieľaní, či k obdivu verejnosti? Radi by sme svetu ukázali to, akí sme odvážni, to že sa nebojíme, to, že veciam rozumieme. Nie sme ovce. My sme alternatíva. Sme generácia odvážnych činov.

Nezamieňame si však asertivitu s urážkami?

Nezamieňame si slobodu slova so šírením nenávisti voči tým, ktorí sa čo i len mierne vymykajú z nášho odvážneho postoja?

Kričíme, lebo demokracia. Hlásame pravdy, lebo môžeme, no berieme za svoje činy a postoje zodpovednosť?

Zvykli sme si čítať články, ktoré vzbudzujú strach a silné emócie, pretože čím pútavejší nadpis, tým viac nás láka rozkliknúť a dozvedieť sa ,,pravdu“, ktorú nám ostatní taja. Nástenka facebooku nám ponúka všetko – od webov, ktoré konšpirujú a ,,zamýšľajú sa“ nad faktami z iného uhla, po novinárov a odborníkov, ktorí sú skúsenosťami overenou zárukou spoľahlivosti. Sú ľuďmi, ktorí sa danej oblasti venujú dlhé roky, študujú a prepájajú získané informácie do zmyslupných celkov.

Ako si vyberáme to, čomu veríme? Overujeme svoje ,,pravdy“ , bádame, vzdelávame sa, sme aktívni? Alebo nám stačí kričať a preberať prvoplánové extrémistické vyjadrenia, ktorých dôsledky sú však častokrát ďalekosiahle a nebezpečné? Sme ZODPOVEDNÍ voči svetu, ktorý sami budujeme? Pretvárame ho svojimi každodennými rozhodnutiami k svetu v ktorom chceme žiť?

Činmi k slobode. Postojmi k úcte

Cestujem často z veľkomesta do malomesta a naopak. Som zvyknutá žiť v atmosfére slobody a viem si užívať aj tradičné zvyky ,,dediny“. Veľkomestu chýba blízkosť. No malomestu chýba spolupatričnosť. Zdá sa mi to priam paradoxné.

Myslím si, že to aké postoje k spoločenským udalotiam zaujímame, môže byť z časti ovplyvnené aj tým, v akom prostredí žijeme. Ak žijem v meste, ktoré má 500 000 obyvateľov, je prirodzené, že doň prinášajú ľudia viac rôznorodosti. Rôznorodosť sa stáva súčasťou každodenného života, zastúpenie menšín je početnejšie a človek si tak zvykne prijímať inakosť automaticky. Ak sa však pohybujem v malomeste či v dedine, človek sa stáva čudákom už len preto, že ,,si dovolí mať“ napr. nemanželské dieťa. Ak žije ľudí na určitom mieste menej, inakosť je tu prirodzene vnímaná úplne naopak, v akomkoľvek smere je pútajúca a vytŕčajúca, nenormálna sa nám zdá už len preto, že jej zastúpenie je v malom meste menšie.

Ak je človek homosexuál, nemusíme s jeho štýlom života okamžite sympatizovať. Môžeme si myslieť hocičo, chápať aj nechápať, no dôležité je nevynášať súdy a nešíriť vyjadrenia, ktoré sú založené len na NAŠICH DOMNIENKACH a nie na faktoch, ktoré prinášajú odborníci lekári, psychológovia a vedci. Inakosť nám stačí REŠPEKTOVAŤ, dopriať jej slobodu a v žití každodenného života jej dopriať aspoň štipku úcty.

Chceme mať všetko a chceme mať hneď. Nie sme ochotní vzdelávať sa a rozumieť súvislostiam. Chceme mať len názor a vykričať ho.

Nevážime si odborníkov v daných oblastiach. Sme odborníci na všetko. Bez ochoty učiť sa a bádať po argumentoch.

Sme odvážni v názoroch, ale nemáme odvahu byť úprimnými k sebe samým a povedať NEVIEM, tam, kde je to na mieste.

Zbavme sa strachu. Chopme sa odvahy, ktorú v sebe máme. A poďme rásť spolu. Pretvorme svet na miesto, v ktorom sa nám bude chcieť žiť všetkým a naplno.

bizzy

Večná filozofka, milujúca nedeľné verše a prechádzky v daždi. Občas utrhnutá, s vášňou všetko do špiku analyzovať. Nadchýnajúca sa pre krásu, kvety a dokonalý poriadok.