Sadla som si ku gejovi- tvárou v tvár

Bozky na ulici. Manželstvo. Sloboda a ,,normalita“. Pre niekoho samozrejmosť a pre niekoho iba sen. Tento týždeň sme sa rozhodli priniesť niečo vzácne. Priblížiť pohľad mladého človeka- vysokoškoláka Petra (meno bolo kvôli anonymite pozmenené), ktorý má svoje ciele, zdravý nadhľad a budúcnosť pred sebou, rovnako ako všetci mladí ľudia. Miluje umenie, svoju prácu a čokoládový brownie. Miluje však ešte niečo- muža. A to mu robí občas zo života peklo.

Na dialoog s Petrom som sa nesmierne tešila. Ani po referende totižto neochladla debata o homosexualite a o tom, čo tolerovať budeme a čo nie. Kto určuje to, čo je pre nás normálne? Kto vytvára postoj k realite okolo seba? Sme to my- my všetci. Každý jeden z nás. A preto som si vzala papier a pero a sadla si ku gejovi- tvárou v tvár. Rozhodla som sa utvoriť si názor na homosexualitu priamo, bez médií a cez vlastnú skúsenosť. Tu je výsledok.

Rozhovor s Petrom sme uskutočnili v malej kaviarničke v centre Bratislavy. Peter bol veľmi ochotný odpovedať na moje zvedavé otázky a sám nemal problém hovoriť o čomkoľvek. Strávili sme spolu veľmi príjemný a dlhý večer, preto Vám prinášame výber len tých najzaujímavejších častí.  

Napadlo mi ešte, to ako si hovoril, že každý má také niečo negatívne v rodine, že čo si o tom myslíš ty, že je homosexualita ako dôsledok, prostredia, génov, výchovy? Alebo, čo si o tom ty myslíš?

Je strašne veľa teórií a názorov na to. Jedno hovorí, že je to tvoja voľba, iné, že je to niečo, čo máš vrodené.

Ja sa cítim tak, že som sa s tým narodil. Keď som už bol dieťa…deti sú také voľné vo všetkom. To dieťa, keď je malé nevníma, keď má 3-4 roky, že čo je dobré, čo je zlé. Vtedy je všetko inak. Dieťa- chlapec, 3-4 ročný, oblečie sa do dievčenských šiat a tancuje si a hrá sa s bábikami a nepríde mu to divné. Vtedy ten svet je taký, že prečo by to malo byť divné? Robím to, čo mám rád. Robím to, čo sa mi páči. A potom, nastane ten zlom, že sa dostaneš do society, kde nemôžeš toto  a nemôžeš tamto..Príde mi to, že dnes je to tak striktne nastavené tá spoločnosť, že akákoľvek odchýlka z teba robí toho, ktorý je na okraji spoločnosti. Vykrikujú po tebe a robia si z teba srandu. A to nemusí byť kvôli tomu, že si homosexuál, ale kvôli tomu, že máš na sebe dlhý čierny kabát…

Je to veľmi otázne a podľa mňa to určite nie je nejaká tvoja voľba, že ja som si teraz vybral, že som homosexuál. Toto si človek, podľa mňa nevyberie. Takýto život si človek nevyberie, pretože musíš čeliť veľa veciam. Posmešky a vykrikovanie na ulici Kto by si robil sebe takéto veci? To by musel byť nejaký masochista, ktorý si povie, že teraz budem homosexuál a je to moja voľba a idem do ťažkého života, čo sa týka tolerancie a celého toho coming outu a tých stresov. Toto si človek nevyberá. S tým sa človek narodí a tak to je.

Mám pocit, že o chvíľu nebudem mať právo už ani vojsť do kaviarne, lebo tam bude ružový prečiarknutý trojuholník  a ja ho budem musieť nosiť.

Ako vnímaš referendum?

Tie výmysly ohľadom referenda, že dvaja homosexuáli, ktorí budú mať dieťa, že bude homosexuál. Tak isto, ako z dvoch heterosexuálov, ktorí vychovávajú dieťa, bude automaticky heterosexuál. Kde sa potom tí homosexuáli berú?

Príde mi to, že je to tu ešte stále od čias Hitlera, že je strašná neznášanlivosť v niektorých ľuďoch. Nerozumiem tomu. Ja sa nad tým zasmejem a príde mi to celé absurdné, ale niekedy sa zastavím a príde mi to strašne, ale strašne smutné. Je mi až do plaču, že ja žijem taký život a že ľudia sa na mňa takto pozerajú. Nemôžem mať proste dieťa, lebo z neho vychovám niečo otrasné, hnusné, zvrátené. Príde mi to, že čo som urobil v živote, že som si takýto prístup od ľudí zaslúžil? To, že sú na každých dvoch metroch obrovské neznášanlivé billboardy s odkazom na homosexuálov. To, ako zveličujú všetko, že na ten billboard  dajú nejakú transvestitu- odpornú, hnusnú, fakt, že človeka nechutného navonok a zmachleného, ako drží dieťa v rukách, ktoré plače. A takéto inscenované veci,  prečo tam neofotia mňa na ten billboard? Ja nevyzerám podľa mňa, odporne, nevyzerám, že by som odstrašil ľudí a žeby si ľudia povedali, že fuj, nejdem podporovať takéto niečo. Nie každý homosexuál je hentaká obluda, ktorá sa oblieka za ženu a maľuje sa. ..

Čo sa týka prezentovania homosexuality na verejnosti, známe sú dúhové pochody, kde ľudia bojujú za práva homosexuálov. Ako ich vnímaš?

Mne to príde, že gay pride má silnú myšlienku, kedy ľudia bojujú za svoje práva a snažia sa dosiahnuť niečo, čo tu dlhé roky nie je a ani nebude podľa mňa, zatiaľ. A podľa mňa, nemá to takú úroveň ako možno v iných štátoch. Ten gay pride má byť niečo, čo vyjadrí, že aj ty máš právo na všetko ostatné, na čo majú ,,tí normálni“- heterosexuálni ľudia.

Avšak na Slovensku, niektorí sú takí, že potrebujú sa ukazovať, potrebujú to vykrikovať, že sú homosexuáli..ale proste, čo? Čo ukazuješ? Čo vykrikuješ? Na to si hrdý, že si gej? Ja nemám prečo… na čo mám byť hrdý? Ja som si to nevybral a nie je to život, ktorý by som si vybral. Toľko veci som musel zažiť z okolia, že toto by som si ja nevybral a nemám prečo byť na to hrdý. Som hrdý. Ale na seba, že som zvládol všetko to, čo bolo. Že som dokázal to povedať mame doma, pretože je to pre mňa dôležitá osoba. Som hrdý na to, ako som tieto veci zvládol, na to akých kamarátov som si našiel. Na to s akými ľuďmi sa stretám a do akej komunity som sa dostal. Ale nie som hrdý na to, že som homosexuál, pretože..nie je tam byť na čo hrdý. Často krát tam, práve nie je byť na čo hrdý. Často krát, práve títo ľudia, ktorí sa takto správajú a ukazujú, tak podľa nich spoločnosť posudzuje homosexualitu. Podľa nich je to určené, že každý homosexuál je automaticky- kabelka a ružové okuliare, vyfintený..Je to určené práve týmito ľuďmi. Ľudia sa na to tak pozerajú, lebo vidia aj v showbiznise, aj na ulici, týchto prehnane zženštilých a ukazujúcich sa ľudí a podľa toho definujú celý ten pojem homosexualita. Preto sa toho ľudia boja a celé to takto vnímajú. A práve kvôli nim, nie je byť na čo hrdý. Takže ja to nepotrebujem vykrikovať a ak iní áno, neberiem im to. Viem o sebe povedať, že som gej, viem povedať, že ma ženy nepriťahujú sexuálne, ale že ma priťahujú muži a viem o tom otvorene hovoriť, ale nepotrebujem to vykrikovať. To, že sa ľudia držia za ruky- je to pekné, ale to že sa niekto oblizuje na rohu- je mi to jedno, či je to gej alebo heterosexuál, je to niečo čo nepatrí na ulicu. A čo sa týka dúhového pochodu? Nepotrebujem prísť na takomto podujatí o život. Nejaký nacko si ma tam odchytí a zabije ma tam. Takže nemám rád takéto verejné ukazovanie. Som stotožnený s tým všetkým, ale nepotrebujem dráždiť ľudí.

Načrtol si, že podľa týchto prípadov spoločnosť posudzuje homosexualitu. Moja ďalšia otázka znie, ako vidíš budúcnosť LGBT ľudí? V čom vidíš nádej na zmenu? Ako by sa dal názor spoločnosti v tomto prípade ovplyvniť?

Podľa mňa všetko potrebuje čas a myslím si, že každý človek pozná nejakého homosexuála. Jednoducho, tí ľudia sú naokolo- sú doktori, kaderníci, právnici. Sú to obyčajní ľudia, tak ako všetci sme ľudia. Sú všade. Ostatní si na to len musia nejak zvyknúť a začať to tolerovať. Boli rôzne obdobia, kedy sa homosexualita a to zženštilé na mužoch tolerovalo. Nebolo to odsudzované. Muži nosili parochne, podpätky, líčili sa každý deň. Robili sa veľké orgie a hostiny u panovníkov, kde bolo jedno, či sa bozkáva chlap s chlapom alebo žena so ženou alebo kto s kým. Myslím, že ľudstvo potrebuje prísť do štádia, kedy to bude tolerovať. Slovensko je vo všetkom pozadu. V Londýne to neriešia, v Čechách to neriešia…

Čiže akoby si videl tú nádej na zmenu v tom, že by sa to tam hore zmenilo? V politike?

Akože…hm. Možno. Je to strašne ťažké takto povedať, že kedy by sa to zmenilo a kedy by to začalo. Práveže tí ľudia, tú svoju myseľ nejak nezmenia…Niektorí sú takí, že aj začnú premýšľať nad tým, že možno majú správne názory, niektorí aj tak budú stále v tom istom, svojom. Je jedno, že je to v Čechách schválené, v Nórsku..na okolí….to je úplne jedno. Tí ľudia sú na Slovensku a mohli by to vnímať, že aha tie krajiny to schválili a asi to nie je až také zlé, keď to oni schválili, ale aj tak majú  podľa mňa tú myšlienku, že hentam to schválili- fuj. Každý musí začať od seba.

Každý sa musí v sebe zamyslieť, či je to správne a ak si stále myslí, že je to správne, ja mu nedokážem pomôcť. Ako ho presvedčím? Tým gej prideom? Tým, že mu budem rozprávať to čo tebe? Nepresvedčím toho človeka..

A možno hej! Ja nad tým premýšľam, že práve možno áno..vo mne si zanechal fakt rôzne emócie a dojmy. Keď si napr. hovoril o tej ,,transke“ na billboarde, tak mi z toho prišlo úplne smutno, uvedomila som si, že veď veľa homosexuálov vo svojom okolí poznám a sú úplne v poriadku a že je to tak smutné. A podľa mňa práve veľa ľudí, čo bojuje proti homosexuálom, žiadneho ani nepoznajú a to je na tom najsmutnejšie.

Peter: (smiech) Áno, treba spoznať homosexuála. Treba založiť nadáciu, že ,,Spoznaj svojho homosexuála“ (smiech). A potom sa možno zmení aj svet.

A aj keď Petrove úprimné slová nezmenia celý svet, zmenili sčasti aspoň ten môj. A za to som mu nesmierne vďačná.

bizzy