dážď

Odvahou k radosti

Potulujú sa ulicami. Tvária sa nenápadne a na to, že sa im ľudia vyhýbajú, sú už zvyknutí. Nemala som tento týždeň v pláne o nich písať, ale…Bezdomovci si ma tento týždeň chytili. A hneď niekoľko krát.

Utorok: Pršalo, fúkalo, smutné konštrukcie dáždnikov si už zrána beznádejne lietali námestím. Ako zvyknem vravievať, malý koniec sveta. Aby som prežila, musela som sa celá zabaliť do šálu tak, že som spoza neho ledva niečo videla, avšak, niečo aj tak dokázalo upútať moju pozornosť. Niečo tak melancholické a drsné, ako rozbúrené počasie. Traja, štyria muži, sediaci pokojne na lavičke. Čiapky, zimné bundy mali, kdesi tu aj dáka ufúľaná taška. Ostrý dážď bil do ich tváre, kým oni celkom skrehnutí a bez pohybu, predvádzali význam slova apatia.

,,Prečo nie sú v útulku?“

,,Mohli sa predsa niekam schovať.“

A určite mohli. Avšak bola to ľahostajnosť, ktorá z nich bola cítiť, tá bola desivá.

Štvrtok: Príjemné pracovné dopoludnie, ktoré sme ja a niekoľko ďalších ľudí trávili nudným čakaním na autobus. Zrazu som začula veselú hudbu, ktorá sa rozliehala ulicou, keď som zaostrila k zastávke na druhej strane cesty. Vysmiaty chlapík v roztrhanom oblečení, nôtil si a spieval, s harmonikou v ruke. Úsmev od ucha k uchu, radosť z neho len tak sršala, pomaly sa približoval k ľuďom stojacim na zastávke. Bola som zvedavá, ako zareagujú. Mladá slečna sa otočila muzikantovi chrbtom, mladík si nasadil na uši slúchadlá a iba staršia pani mu opätovala kratučký úsmev. Ostatní stojaci, ho poctivo ignorovali. Veď predsa, bol to bezdomovec.

Koľko odvahy človek potrebuje nabrať , aby mohol ostatným na tomto svete rozdať radosť?

Len tak. Nezištne?

A my sa mu, nie lenže nevieme poďakovať obyčajným úsmevom, ktorý by ho nasýtil na celý deň. My dokonca jeho úprimnú radosť ani neprijmeme.

Našťastie,

,,Krajší svet a radosť nie je vecou šťasteny. Je to naše rozhodnutie.“

bizzy