Materstvo jej otvorilo cestu k LÁSKE

O mesiac to budú tri roky, od kedy mi život prihral do cesty výnimočnú ženu – Andrejku Miturovú. Andrejka je moja veľká inšpirácia vo viacerých smeroch a preto vám dnes prinášam dialoog práve s ňou. Andrejku vnímam ako úžasnú priateľku, starostlivú matku, milujúcu manželku a očarujúcu ženu. V našom rozhovore som sa jej pýtala hlavne na materstvo, pretože v tom ma najviac fascinuje.

Andrejka, ako Ti materstvo zmenilo život?

Veľmi zmenilo. Akoby som sa s mojimi deťmi znova narodila aj ja, teda JA SKUTOČNÁ. Niekde som počula, že vraj sa všetci v živote musíme stratiť, aby sme sa mohli nájsť – a mne práve materstvo otvorilo oči, začala som hľadať SVOJU CESTU. Až v tejto fáze som začala vnímať zázrak života. Že nikto sme tu neprišli len tak, že život je naozaj obrovský dar a je len NÁŠ. Znie to možno banálne, otrepane, ale dnes tak strašne veľa ľudí nežije svoj skutočný život. Nemáme čas sa zastaviť a tak si zväčša ani nevšimneme, že žijeme život niekoho iného. Robíme niečo, čo sa patrí, čo sa páči našim blízkym alebo čo je práve „in“, možno čo je výhodné, výnosné, prípadne najjednoduchšie….Aj mne sa to stalo a stále ešte nie som „doma“. No myslím, že už som aspoň na svojej ceste. Dnes som si vedomá toho, že nesiem plnú zodpovednosť za to, čo sa mi na nej bude diať, ako bude vyzerať, ako dlho poputujem, koho na ňu vezmem, že všetky rozhodnutia, ktoré urobím, sú len moje – aj keď niečo urobím podľa niekoho – aj to je nakoniec len moje rozhodnutie. A ako mama dvoch synov si uvedomujem aj to, aké neuveriteľne ťažké je zvládnuť svoju rolu v ich vlastných životoch – byť tu pre nich tak, aby som ich „žiarivý diamant“ čo najmenej zaniesla mojimi „programami“ a postarať sa aj o to, aby v ich krehkom detskom období celkovo bolo čo najmenej takých vplyvov, ktoré to ich skutočné JA budú potláčať.

Materstvo mi otvorilo skrátka cestu k LÁSKE v úplne inej podobe, akú som poznala dovtedy…

Aké princípy využívaš pri výchove svojich detí?

Dnes sa asi neubráni nikto tomu návalu informácií ku výchove detí. Aj ja som si kadečo načítala. A nie všetko ma inšpirovalo. No úplne najvyšší princíp je pre mňa predsa len môj materský inštinkt a zdravý rozum. A z toho, čo som si najviac osvojila spomeniem napr. princípy, ktoré sú veľmi zrozumiteľne zhrnuté do knižky „Respektovat a být respektován“. Autori poukazujú na to, že iba samotná láska k deťom nestačí (lebo pod jej záštitou mnohí dospelí použijú rôzne prostriedky) a že podmienkou úspešnej výchovy je rešpekt k deťom, nie výchova z titulu moci, kontroly, či manipulácie. Proste dokázať deťom hodnoty vštepiť tak, aby vedeli zvážiť svoje správanie aj keď nie sú pod kontrolou, aby pochopili zodpovednosť za svoje činy. Keď som sa zamýšľala hlbšie, prečo zrazu prichádzajú „nové“ prístupy ku výchove, tak som pochopila, že si to vyžiadala aj doba, v ktorej žijeme. Už nepotrebujeme iba „poslušných“ pešiakov, ktorí sa zaradia na vopred určené miesto, ale sebavedomých ľudí schopných niesť zodpovednosť za svoj život, samostatne si ho „tvoriť“, nie iba nechať viesť sa v dave. Starším generáciám sa tak často zdajú byť dnešné deti príliš „drzé“, „neposlušné“…no keby v nich chceli vidieť seberovné bytosti, mnohé by bolo pochopiteľnejšie.

Zo svojich skúseností viem, aké ťažké je neskĺznuť do roviny „nadradeného“ dospelého (veď takto bola vychovávaná väčšina z nás), no ak raz človek „prijme“ túto filozofiu ako takú, tak sa jej viac menej bude držať, s výnimkou situácií, keď je aj sám dospelák v nepohode…no aj to si so svojim dieťaťom môže vysvetliť ako so seberovným partnerom…A určite to ide ľahšie tým, ktorí sú už „od prírody“ viac empatickí, takže čakať zázraky na počkanie od niekoho, kto nevie s rešpektom zaobchádzať ani s dospelými, je podľa mňa takmer nemožné – nie som psychológ, ale v takých prípadoch je asi potrebné začať niekde inde (taký dospelák si musí najskôr poriešiť nejaké svoje „traumy“ a trampoty, inak sa správa veľmi rozpačito – chvíľu aplikuje zásady rešpektu a chvíľu zásady divokej džungle).

Pri „filozofii rešpektu“ vnímavý dospelák pochopí, akými veľkými učiteľmi nám môžu byť tie malé stvorenia. Aspoň ja som popri mojich deťoch akoby „vyštudovala“ ďalšiu univerzitu – som im vďačná za všetku životnú múdrosť, ktorú mi sprostredkovali. No viem, že vďačím aj sebe, že som sa na to dala, lebo pokojne som mohla ísť naspäť do práce oveľa skôr a mať „titul“ z niečoho iného. Mojej duši však chýbalo práve toto…

Ako načerpávaš energiu?

Snažím sa mať zdravú kontrolu nad svojim jedálničkom (záleží mi na tom, čím kŕmim svoje bunky – pochopila som, že celé naše telo je vytvorené iba z toho, čo do seba dávame – za rok sa naše bunky celkom obnovia a to len z toho, čo sme prijali….a to je fakt sila), každý deň sa snažím byť aspoň hodinu na vzduchu, som čo najviac v pohybe (na sebe mám odsledované, že celkom slušná kondička sa dá získať aj pri bežných aktivitách – veľa rýchlej chôdze, chodenie po schodoch namiesto vozenia sa výťahom, domáce práce a starostlivosť o moje dve deti, už dosť ťažké činky) a doprajem si naozaj dosť spánku (niekedy som dosť ponocovala – dnes viem, že telo je schopné vydržať veľa, ale nie bez následkov…).

No a kvantá energie získavam cez objatia a dotyky (s mojimi deťmi sme si zaviedli aj také špeciálne „liečivé objatia“, pri ktorých si predstavujeme to, čo by nám práve pomohlo), aj cez „prítomné okamihy“ (to sú také, keď sa naozaj zastavím a vnímam krásu toho, čo sa okolo mňa deje a so všetkou pokorou si uvedomím, aká som vďačná….za to, že som, TU a TERAZ – keď s tým človek raz začne, tak to bude prichádzať stále častejšie).

A keď už v návale povinností cítim na mne, ale ja celkovo na ostatných členoch rodiny, že potrebujeme úplný reštart, tak si doprajeme rodinnú dovolenku alebo aspoň predĺžený víkend niekde v prírode. Radi chodíme na chalupu na stredné Slovensko, kde zastal čas – všetko je tam úplne také, aké poznám z detstva – pokoj, ticho prerušované iba  brechotom a kikiríkaním, vôňa dymu z komínov sa mieša so zápachom z chlievikov, žiaden mobilný signál, žiadne vysoké ploty…). Je to doslova cítiť aj z detí, ako pookrejú, keď vypadnú z mesta – niekedy mám pocit, že dnešné bytovky sú pre nich také umelé väzenia a aby v nich vydržali, tak ich zahrnieme kopou hračiek. No naproti tomu, v starej chalupe im stačí pre šťastie aj pár polienok, čaro ohníka v piecke, starý fúrik, voľný výbeh na blate pred domom, či 30 ročný bicykel s odpadnutými pedálmi…

Čo Ti najviac pomáha pri zdolávaní výziev?

Stretnutia a telefonáty (proste dialoog s priateľmi), môj vnútorný „vesmír“ (v tom je obsiahnuté to, čo niekto nazýva Bohom, Láskou, ale aj môj inštinkt…), sledovanie osudov inšpiratívnych ľudí (s úctou a veľkým obdivom sledujem múdrych ľudí, ktorí sa vydali na cestu za naplnením svojho poslania, ktorí idú za niečím, čo je väčšie ako oni sami…za posledné roky sú ich kvantá – od úplne „neznámych“ až po tých najznámejších). Dopredu ma ženú aj splnené priania (alebo „zbieranie plodov“ svojej práce/snahy), dobré skutky, či sila prítomných okamihov…A niekedy úplne jednoduché ĎAKUJEM.

ĎAKUJEM za dialoog :) 

kej