Je naše školstvo naozaj 100 rokov pozadu?

Obrázkov, videí a meme o tom, že naše školstvo je choré a zastarané je plný internet. Pred nedávnom som narazila na video, v ktorom rečník ukázal publiku automobil pred 100 rokmi a DNES. Tú výraznú inováciu snáď nemusím opisovať. Silný moment nastal, keď na porovnanie ukázal fotografiu školskej triedy pred 100 rokmi a DNES…

Písať o tom, čo všetko nesedí a nie je primerané pre mňa nie je cesta. Rada by som upriamila pozornosť na to, že okolo nás menia svet ľudia, ktorí zmenu už žijú. Nechajme sa inšpirovať, namotivovať a podporme ich úsilie. Pretože je dobré známe, že keď človek s niečím začína, pozerajú sa na neho ako na blázna. Až pokiaľ neprerazí. Potom ho obdivujú a chcú s ním robiť rozhovory o jeho ceste.

Sťažnosti počúvam z každej strany. Učitelia sa sťažujú na to, že deti sú nevychované, rodičia im nedávajú hodnoty a nemajú žiadnu úctu voči starším. Rodičia sa sťažujú, že učitelia majú radi iba jednotkárov,  v kuse majú prázdniny a to, čo robia by aj oni zvládli ľavou zadnou. „Prečo chcú stále vyšší plat? Veď aj my tvrdo pracujeme“, som počula asi 100krát.

Vážim si každé povolanie. Každý má v našej spoločnosti svoje poslanie. 

Pravda je ako zvyčajne, niekde uprostred.

Na deti už neplatí cukor a bič, nedajú sa ovládať strachom a vzdorujú. Chcú si užívať život, nerobiť to, čo ich nebaví. Je ťažké ich zaujať, pretože si zvykli na to, že NUDA je nepriateľ a vedia ju zahnať technológiami. Tie hýria farbami, vydávajú zvuky, vibrujú a hovoria: „si úžasný, zvládol si to!“ Na druhej strane, rodičia sa spoliehajú, že škola má pokryť všetko, no láskyplné vzťahy v rodine škola nenahradí… 

Ťahajme za jeden koniec  

Ak chceme, aby deti napredovali, potrebujeme docieliť LEPŠIU SPOLUPRÁCU rodič – učiteľ. Často nám ide o tú istú vec, ale naše svety sa nevedia stretnúť. Nedokážeme sa pozrieť na vec z pohľadu toho druhého. Ako rodičovi, tak aj učiteľovi ide predsa o dobro dieťaťa

Vďaka projektu detinanete.sk som mala možnosť navštíviť veľké množstvo škôl, v Bratislave, mimo nej, v mestách či dedinách. Zažila som rôzne atmosféry, niekde mi učitelia napiekli vlastnoručne muffiny. Inde mi neponúkli ani pohár čistej vody. V niektorých školách sa deti počúvali a pomáhali si, zažila som aj triedy, kde sa deti počas hodiny verejne urážali. Sama som zistila, že veľmi záleží od vedenia, lebo ak vedenie nepodporí namotivovaného učiteľa, aj jeho iskra časom vyhasne. Vedenie je základ, no nikto nič nedokáže bez zanietených učiteľov, ktorí každodennom mravenčou prácou dosiahnu veľké výsledky.

Čo je dôležité, aj v našom krásnom Slovensku, z ktorého chce väčšina ujsť (posledný nech zhasne), sú školy, iniciatívy a namotivovaní ľudia, ktorí chcú prispieť k POZITÍVNEJ ZMENE. 

Pozitívna psychológia v školách

Pred nedávnom som sa stretla s pani Setničkovou, inšpiratívnou učiteľkou z Lučenca, ktorá chcela dať študentom viac. Rozhodla sa, že zmení školstvo na Slovensku. Sama vie, že je to náročné, pretože musí spĺňať ciele stanovené z hora, no jej nadšenie a kreativita jej dovolí robiť to inak. Rozhodla sa, že na Slovensko prinesie projekt, ktorý funguje už vo viacerých štátoch Európy, so vznikom v Maďarsku HODINA ŠŤASTIA. Názov hovorí za všetko. Každý učiteľ sa môže zapojiť, využiť zadarmo aktivity z programu a podporiť tak prežívanie šťastia u detí v každom veku. Opisovala mi hodinu informatiky, kedy učila deti pracovať s wordom. Obohatila hodinu o to, že si deti vo worde napísali zoznam výziev,  „ako môžu byť lepší“… Je príkladom zanietenej učiteľky, ktorá robí veľa aktivít vrámci svojho voľného času. Bez nároku na finančnú odmenu, pričom jej odmenou sú šťastní žiaci. Nemá tisíce followerov na instagrame, ale spokojnú dušu.  

Inovatívne metódy vyučovania a výchovného pôsobenia 

Aj v menších mestách, ako je napr. Partizánske sú ľudia, ktorí chcú odovzdať budúcej generácii to najlepšie zo seba a dokázať, aby deti do školy chodili šťastné. CZŠ Jána Krstiteľa napríklad preto učí matematiku pomocou Hejného metódy, vďaka ktorej deti objavujú zákonitosti samy a s radosťou. Zakladajú si na spolupráci medzi rodinou a školou, preto majú tzv. tútorský systém, ktorého cieľom je osobnostný rast dieťaťa šitý na mieru. Zvládajú to aj bez zvonenia, organizujú akadémiu pre rodičov a učitelia sa do svojej práce tešia. 

Rozvoj emočnej inteligencie v predškolskom období 

Vďaka podpore vedenia som mohla aj ja prispieť k zmene a počas celého školského roka viesť vo Fantastickej predŠKOLE v Bratislave program DRUHÝ KROK. Jeho cieľom je rozvíjať emočnú inteligenciu detí, učí ich popisovať a rozlišovať svoje emócie a emócie druhých. Upokojiť svoj hnev a riešiť konflikty. Počas programu sú rodičia informovaní o zručnosti, ktorú si deti práve osvojujú a svojimi postojmi ju môžu podporiť aj v domácom prostredí. Srdce mi poskočí, keď mi dieťa po roku  dokáže povedať „som teraz sklamaný, lebo sa Mirko nechce hrať hru, ktorú som vymyslel, idem sa upokojiť“. Vtedy cítim, že to má zmysel… 

Namiesto sťažovania sa na to, aké je naše školstvo zlé a zastarané, podporme ľudí, ktorí majú energiu meniť naše Slovensko. Možno postačí potľapkať pomyselne po pleci a povedať „nevzdávaj sa, má to zmysel“. Alebo, budem teraz parafrázovať slová, ktoré padli na odovzdávaní Ceny Nadácie Orange:

„Tí, čo hovoríte, že sa to nedá, aspoň neprekážajte tým, čo to už robia.“

kej

Veriaca v krásu tohto sveta a hľadajúca cesty k zlepšeniam. Zaľúbená do neustáleho vzdelávania sa, s vyštudovanou psychológiou a láskou k detskej duši. Oceňujúca maličkosti, bez hanby prihovoriť sa ľudom na ulici.