Emočne inteligentné dieťa? Čo je to za výmysel?

Prečo je dôležité, aby boli naše deti emočne inteligentné? Nás to nikto neučil a sme tu. Nie je to iba výmysel dnešnej doby? „Sme na dnešné deti príliš benevolentní“, hovorí sa. Má to celé zmysel?

Ak si mám odpovedať na túto otázku ja, pre mňa to zmysel má a JASNÝ. Veď ľudia ma oslovujú práve preto, že ich brzdia v živote ich emócie. Nie som odborník na ekonomiku či elektriku. Som sprievodca ľudí pri poznávaní seba. Často narazíme na to, že sme viac či menej odpojení od svojich emócií. Bojujeme proti nim, namiesto toho, aby boli našimi spoločníkmi a radcami.

Aké úžasné by bolo, keby sme nemuseli čakať až do dospelosti, pokiaľ zistíme, že sa potrebujeme zaoberať našimi emóciami. Až keď sa prekročia hranice… Aké úžasné by bolo, keby naša ďalšia generácia lepšie poznala svoje emócie a na základe nich poznala múdrosť, ktorá nám bola daná. Mohli by ju využiť  pre svoj prospech a úžitok celej spoločnosti.

Asi preto som sa zamilovala do programu Druhý krok, ktorý v deťoch podporuje emočnú inteligenciu. Keď sa s deťmi na hodinách tohto medzinárodného programu rozprávame o tom, či je v pohode byť šťastný, alebo prekvapený, súhlasne prikyvujú bez zaváhania. Keď sa rozprávame o smútku či hneve, istota sa vytráca a vždy sa nájde niekto (niekedy aj všetci), ktorí povedia, že hnev nie je OK. „Nemali by sme sa hnevať, ani smútiť. Mali by sme byť predsa stále vysmiati a milí“. Deti mi dávajú vždy jasné zrkadlo.

Všetky emócie sú správnerôzne emócie

Emócie sú nám ľuďom dané. Všetko, čo bolo stvorené má svoj význam. Len sme zabudli, nepočúvame múdrosť vlastného tela. Keď sme v nepohode, skôr sa spýtame na odpovede uja googla, ako seba. Zvláštne. Ako sme sa odpojili.

Emócie nám dávajú jasnú správu o tom, čo sa deje okolo nás, v našom prostredí. Vyvinuli sa na to, aby nás chránili. Jednoducho povedané, keď ešte myslenie nevedelo vyhodnotiť, čo sa deje, boli tam už emócie, ktoré nás zaktivizovali a spustili reakciu „flight or fight“. Hnev či strach sa vyvinuli ako mechanizmy prežitia, aby sme vedeli, čo sa deje v našom prostredí a ako máme zareagovať. V dnešnej dobe sa tvárime, že sú to negatívne emócie, ktoré nie sú dobré a nemali by sme ich cítiť. Avšak, pochopme, že žiadna emócia nie je negatívna. Negatívna môže byť NAŠA REAKCIA NA ŇU.

Nechajme deti zažívať aj nekomfortné emócie

Keď cítime HNEV, je to napr. znak, že sa máme za seba postaviť, urobiť niečo, alebo pre niekoho, na ktorom nám záleží. ĽÚTOSŤ nám hovorí, že sme nekonali správne a potrebujeme napraviť svoju chybu. STRACH nám chce povedať, že nás niečo ohrozuje… čo s tým ale ďalej spraviť? Emócie samotné sú zdravé a prirodzené. Naša reakcia na ne už často nie. Keďže často nerozumieme ich podstate. To, že sme nahnevaní, je v poriadku. Keď ublížime v hneve druhému to správne nie je. To, že cítime strach, je v poriadku. Keď nás strach ochromí a začneme sa vyhýbať každej neistote, to správne nie je…

Tu nastávajú neporozumenia a nevhodné interpretácie v novodobej výchove. Posunuli sme sa k tomu, že žijeme rešpektujúcu výchovu. Avšak, ak rešpektujeme naše dieťa a jeho emócie, neznamená to, že „dieťa si žije svojim životom“ a my sme bezmocní pozorovatelia. Pokiaľ chce dieťa hračku toho druhého, nahnevá sa a vytrhne mu ju z rúk, nemôžeme nereagovať. Pokiaľ sa dieťa hodí o zem v obchode, tak mu predsa nekúpime všetko, len preto, že plače…

Aby nás emócie nezastavili v tom, čo máme radi 

Vybavujem si situáciu zo školského dvora. Ivanka skákala cez švihadlo, ktoré držali jej kamarátky. Bavilo ju to. Avšak, tesne pred tým, ako prichádzal jej skok, baby zdvihli švihadlo vyššie, ako očakávala. Zmeravela. Mala slzy na krajíčku. Prišla som za ňou a pomenovala som situáciu: „zdá sa mi, že ťa to prekvapilo a zľakla si sa.“ V tom sa Ivanka rozplakala na plno. Povedala som jej, že aj ja by som sa zľakla takej vysokej prekážky. Ivanka ma objala a plakala. Už som to viac nekomentovala. Po chvíli, keď som videla, že sa stále pozerá na ono švihadlo, spýtala som sa jej, či je v tom môžem pomôcť. Že by bolo vhodné prekonať to. Navrhla som jej, že môžem pár skokov skákať s ňou. Dievčatám sme povedali, aby sa sústredili na to, že potrebujeme nižšiu výšku. Prikývla, zobrala ma za ruku a išli sme. Po dvoch jazdách sa ma pustila a skákala sama. Nezabudnem na jej úsmev.  

Ako rozvíjať emočnú výbavu našich detí? Uvádzam 3 základné body, ktoré vnímam ako užitočné: 

1. Pomenovať emóciu

Prvým a veľmi významným krokom je pomenovať samotnú emóciu. Tým dávame deťom užitočnú spätnú väzbu a učia sa lepšie rozumieť to, čo sa v nich deje. „Vyzerá to tak, že si smutný.“Podľa výrazu tvojej tváre vidím, že ťa to veľmi nahnevalo.“ Deti sa tým učia jemne diferencovať medzi svojimi emóciami. Na Druhom kroku sa s deťmi učíme rozoznávať emócie podľa znakov na tvári. Sledujeme, ako vyzerajú oči, ústa, nos, líca detí, ktoré sú na obrázkoch. Cieľom je, aby lepšie vychádzali s ostatnými a so sebou. „Keď vidím, že spolužiak má sklesnuté oči, kútiky dole, asi je smutný“ môžem sa ho spýtať, s čím mu môžem pomôcť…

2. Prijať emóciu 

Ako som spomínala v mojom zážitku s Ivankou, dôležité je, aby sme dieťa „potvrdili“ (nebojovali proti). Nepomáha, keď povieme: „veď to nič nie je, vyrobíš si nového vtáčika z papiera“. Je v poriadku mať veľké emócie. Emócie je potrebné si odžiť, „keď niečo stratíme, je nám za tým smutno“. Nechajme deti zažívať aj nekomfortné emócie. Je zdravé cítiť nudu, hnev, strach, osamelosť. Dôležité je naučiť sa zdravé stratégie ako sa s nimi vyrovnať. Dajme deťom pritom podporu.

3. Zamerať sa na zmenu správania, nie zmenu emócie

Predstavme si malého chlapca, Miška, ktorý sa hrá s legom v obývačke. Pokúša sa postaviť vysokú vežu. Čas ubieha a on tomu venuje veľa hnevpozornosti. Zrazu, keď si myslí, že už to konečne dokázal, veža spadne. Začne kričať a hádže kocky po izbe hlava-nehlava. Príde rodič a hovorí mu: „Miško, vidím, že si nahnevaný, hráš sa tu už dlho, veľa si sa snažil a veža spadla. Aj ja sa nahnevám, keď sa mi nedarí. To však nie je dôvod, aby si hádzal hračky po izbe. Potrebuješ sa teraz upokojiť. Máš veľkú emóciu.“

Miško tým dostal užitočnú informáciu o tom, že keď sa nám nedarí, hneváme sa. Dostal informáciu, že rodič s ním nebojuje a taktiež to, že hádzanie hračiek nie je správne riešenie. Dozvedal sa, že sa potrebuje upokojiť (problémová úloha, zistiť, ako sa upokojiť).

Predstavme si dievčatko, ktoré sa volá Miška. Scenár sa opakuje, veža spadne a ona kričí a hádže kocky po byte. Rodič môže povedať: “si normálna? Prečo hádžeš tie kocky?! Choď do svojej izby a neukazuj sa mi na oči.“

Miška dostala informáciu, že nie je normálna a že to, čo urobila sa nabudúce bude snažiť pred rodičom ututlať, aby nedostala hubovú polievku a trest. To je ten rozdiel. Nehovorme im  „chlapi neplačú“. Dajme im radšej informáciu o primeranosti ich správania.

Aké sú to emočne inteligentné deti? 

Emočne inteligentný človek:

  • pozná svoje emócie a vie medzi nimi jemne rozlišovať, uvedomuje si ich a taktiež vníma, aký dopad majú na ľudí vo svojom okolí,
  • je schopný ich regulovať a vyjadriť vhodným spôsobom,
  • vie predchádzajúce schopnosti využiť k tomu, aby dobre vychádzal so svojim okolím,
  • vie rozoznať, ako sa cítia druhí a na základe toho sa k nim aj správa,
  • je schopný motivovať sám seba k dosiahnutiu vytýčených cieľov.

 

Čo k tomu dodať,  aplikujme a trénujme. Buďme pritom k sebe láskaví a trpezliví. Nie vždy to bude učebnicový príklad. Učíme sa spolu s deťmi. Práve o to IDE…

kej

Veriaca v krásu tohto sveta a hľadajúca cesty k zlepšeniam. Zaľúbená do neustáleho vzdelávania sa, s vyštudovanou psychológiou a láskou k detskej duši. Oceňujúca maličkosti, bez hanby prihovoriť sa ľudom na ulici.