dovera

Dôvera sa buduje. Dlho.

Nudné sobotné ráno v obchode sa blížilo ku koncu, keď som si kde si tu prešľapovala v ešte nudnejšom rade pri pokladni. Sekundové lepidlo s extra rýchlym schnutím sa váľa v poličke medzi prezervatívmi, kým horalky na akcii sa bijú o pozornosť s esíčkami za euro…Z blaženého polospánku ma vytrhla až veľká pani pri pokladni. Z peňaženky vytiahla kreditnú kartu a hodila ju po oplašenej predavačke. Jedna, dva, šesť, šesť- diktuje jej nahlas PIN a hádže si rozsypané rožky do nákupnej tašky. Prekvapená predavačka sa nestihla dočudovať a prepočula tak prvé dve číslice. JEDNA, DVA, ŠESŤ, ŠESŤ- opakuje tá veľká pani hlasno a zreteľne.

Ona sa snáď zbláznila. Kričí svoj tajný kód iba tak v obchode. Prečo to preboha urobila?- bežalo mi hlavou.dovera

Povedali by sme- je dôverčivá alebo príliš riskuje. A niekto by možno povedal, že je jednoducho hlúpa. Akokoľvek, prečo vložila dôveru do všetkých tých ľudí naokolo a spoľahla sa, že za ňou nikto nepobeží a za prvým rohom ju vzápätí neokradne? Bolo by to jednoduché, bola predsa ovešaná dvoma nákupnými igelitkami.

Prečo niekomu dôverujeme a inému nie? Kedy sa udeje to, že začneme dôverovať?

Dôvera sa nedá získať len tak. Z večera na večer.

 Dôveru je potrebné budovať.

Zážitkom, skúsenosťou. Ak niekto sľúbi, že ma počká po práci o siedmej a dodrží to, viem, že sa na neho môžem spoľahnúť. Ak mi to sľúbi každý štvrtok a vždy príde načas, začínam mu dôverovať.

Budovanie dôvery trvá istý čas. Je to výsledok skúsenosti s daným človekom. Preto je taká vzácna a dôležitá pre každý vzťah. Vieme, že sa na toho druhého môžeme spoľahnúť.

Dôvera sa buduje dlho. Ako sa však dá stratiť? Často krát, najmä vo vzťahu, príde jeden veľký nešťastný piatok a ľudia sa nenávidia, cítia sa sklamaní. Ľahko sa dôvery vzdajú. Opúšťajú ju. Len tak. Aj z večera na večer. Ak sa však pavučinka dôvery splieta tak dlho, je potom správne vzdať sa jej so spŕškou nadávok a kývnutím jednej ruky? Nedať jej ďalšiu šancu?

bizzy