dieťa v nas

Dieťa v nás

Vonku to zaváňa jarným dopoludním, kým ja sedím poctivo na vyučovaní. Netypický predmet a ešte netypickejšia úloha- máme priniesť  predmet, ktorý vystihuje našu záľubu, koníček. Ukecaná spolužiačka vysvetľuje náročnosť skokov na švihadle, ktoré má v obľube, keď zamyslená profesorka vystrelí zo stoličky a švihadlo jej schmatne. Ani sa nenazdám a štyridsiatnička s titulom pred menom aj za menom, s úsmevom na perách, skáče zrazu bosá  uprostred učebne. Je úžasne spontánna alebo jej preskočilo?

Je jedno kedy a je jedno na akom mieste. Večné dieťa v nás túži po jašení a radosti, snáď do konca života. My ho však zvykneme krotiť a presviedčať, poučujeme ho o tom, čo by sa malo a čo nemalo. Sme už predsa dospelí. To sa nehodí. Nebuď ako decko.

Čo nám urobí radosť? Čo ma vie potešiť? Vieme sa tešiť z detskej radosti, ale sami si kúsok dieťaťa v sebe nedoprajeme. Máme chuť kresliť? Kreslime. Máme chuť vyfarbovať? Vyfarbujeme? Nie. Potrebujeme si počkať na moment, kedy niekto vymyslí a napíše- Omaľovánka pre dospelých. Potom je už vyfarbovanie povolené.

Smejme sa, radujme, hrabme sa v piesku, objavujme a dovoľme si skúšať predstavy, ktoré poznáme zo snov a rozprávok. Dovoľme si upustiť uzdu fantázie a robme si radosť. Tancujme po dome a spievajme si v sprche. Živme v sebe to spontánne dieťa, ktoré je zvyknuté sedieť v kúte nesmelo a bez odvahy. Veď možno, ono je tým, ktoré v nás prebudí šťastie, našu jedinečnosť, život. :-)

bizzy