Bez samoty sa Láska pri tebe dlho nezdrží

Po dlhom čase sa konečne stretli, čakali na to mesiace. Na ich tvári sa pomaly menili emócie, od nadšenia, prekvapenia, radosti až po zamlčané sklamanie. Boli najlepšie kamarátky a teraz každá počúvala príbeh z druhej strany so zatajeným dychom. Stále videli svet rovnako, až na to, že patrili do dvoch odlišných kategórií. Jedna s nálepkou „vo vzťahu“ a druhá „nezadaná,“ alebo ako si hovorievala – „sama“.

V nesledovanej chvíli, keď si mohli ulietnuť myšlienkami, každá blúdila v spleti slov a obrazov.

„Ach, ako jej závidím. Aj ja by som chcela večer zaspávať v teple domova pri mojej polovičke. Spoločná dovolenka, výlety do neznáma, niekto by ma doma čakal s večerou. Som taká osamelá. Chcela by som spojiť svoj život…“

„Nie je to úžasné, že má toľko času pre seba? Môže sa rozbehnúť kam len chce, nemusí zvažovať, či to bude vyhovovať aj jej partnerovi. Môže prísť večer domov z práce a len tak si ľahnúť do postele a robiť nič, bez vysvetľovania. Každý deň zažíva vzrušenie, že možno niekde v električke, alebo v kaviarni stretne toho pravého…“

A tak, ako to s priateľmi často býva, riešili tú istú tému (samoty), len o tom nevedeli. Prvá jej mala dostatok, no vnímala jej tienisté stránky. Každý večer si našla spoločnosť, buď reálnu, alebo virtuálnu. Urobila všetko pre to, aby sa vyhla momentu, kedy bude počuť len svoj vnútorný hlas. Druhá sa strácala, bola podráždená, pretože prahla po samote, kedy by sa konečne mohla stretnúť so svojím ja.

Vypočujme si, čo o samote hovorí Coelho : „samota nie je neprítomnosť spoločnosti, ale okamih, keď sa naša duša s nami slobodne rozpráva a pomáha nám pri životných rozhodnutiach. Nech sú požehnaní tí, ktorí sa neboja samoty. Ktorí nemajú strach z vlastnej spoločnosti, nepustia sa zúfalo hľadať niečo, čo by ich zamestnalo, zabavilo, či niečo, čo by mohli súdiť. Lebo ten, čo nikdy nepozná sám seba, začne sa obávať prázdnoty. Ale prázdnota neexistuje. V našej duši sa skrýva nekonečný svet a čaká, kým ho objavíme. Je tam, so svojou nedotknutou silou, no taký nový a mocný, že sa bojíme priznať si jeho existenciu.

V najdôležitejších chvíľach života budeme vždy sami. Ako dieťa opúšťajúce matkino lono, ako umelec pred svojim dielom, ako v deň, keď budeme stáť pred Tou, o ktorej ľudia radšej nehovoria…

Tak ako je Láska božský stav, samota je stav ľudský. A pre tých, ktorí rozumejú zázraku života, obe spolunažívajú bez konfliktov.“

kej